Databáze pro zdraví

Ak chceme tento zásadný pojem správne pochopiť, musíme získať aspoň
určité základné znalosti stavby stvorenia. Musíme byť ochotní vyvinúť
v tomto smere aspoň trošku námahy, pretože aj tu platí, že bez práce
nie sú žiadne koláče. Bez vážnej snahy o nadobudnutie základných
súvislostí o stavbe stvorenia nemôže byť teda vôbec nijakej znalosti o
tom, čo to vlastne duša je. Bez tejto snahy môže byť iba nevedomosť,
tápanie, domnienky a dohady, absolútne nedôstojné človeka súčasnej
doby, ktorý už dávno mal byť v týchto vážnych veciach plne vedomým.

V tom najzákladnejšom členení si môžeme stvorenie rozdeliť na dve
časti - na časť hmotnú a časť duchovnú. Časť hmotnú treba však ešte
rozdeliť na jemnohmotnosť a hrubohmotnosť.

Nechte si zpracovat osobní horoskop od astrologa

ZOBRAZIT

Stvorenie:

Duchovná časť

Hmotná časť - jemnohmotnosť
- hrubohmotnosť

Hrubohmotnosť je úroveň stvorenia, v ktorej žijeme práve v tejto
chvíli a jemnohmotnosť je úroveň stvorenia, do ktorej odchádzame po
našej pozemskej smrti.

Náš pôvod, naša najvnútornejšia podstata a jadro našej bytosti však
pochádza z duchovnej časti stvorenia, čiže z duchovnej ríše. Tam sme
sa kedysi dávno nachádzali ako nevedomé duchovné zárodky, prejavujúce
túžbu po sebauvedomení.

Aby sme ale mohli dospieť v zrelé duchovné osobnosti, schopné
plnohodnotného života v duchovnej ríši, bolo nám umožnené ponoriť sa
do hmotnosti. Život v hmotnosti je totiž pre nevedomý duchovný zárodok
akousi školou, v ktorej má postupne dozrieť k už spomínanej zrelosti.

Na vlastnú žiadosť sa teda duchovný zárodok ponoril do hmotného
sveta, avšak spočiatku iba do jemnohmotnosti, ktorá je duchovnej časti
stvorenia bližšie. Aby sa tu mohol plne prejavovať a pôsobiť, prijal
na seba jemnohmotný plášť, čiže jemnohmotné telo. Potom však
nasledovala jeho cesta až do hmotnosti a aby aj v nej mohol plne
pôsobiť nasledoval ďalší, hrubohmotný plášť, teda naše pozemské telo.

Je to presne ako pri ruských matrioškách. Sú to figúrky - bábiky,
skryté jedna v druhej. Základ tvorí tá úplne najmenšia, ktorá je
skrytá vo väčšej a tá väčšia v ešte väčšej. Najmenšia bábika
predstavuje naše vnútorné - duchovné jadro, väčšia naše jemnohmotné
telo - náš jemnohmotný obal, ktorý nazývame dušou a najväčšia,
vonkajšia a najvrchnejšia matrioška predstavuje náš najhutnejší obal,
čiže fyzické telo.

Takže z pohľadu z hora nadol tu máme ducha, dušu a telo. Tieto
zodpovedajú trom úrovniam stvorenia: duchovnej, jemnohmotnej a
hrubohmotnej.

Z nášho ľudského pohľadu, čiže z pohľadu zdola nahor to znamená, že
ak zomrieme, iba jednoducho odložíme náš hrubohmotný obal, čiže našu
najvrchnejšiu matriošku a staneme sa dušou, žijúcou v jemnohmotnosti,
ktorá v sebe ešte nesie duchovné jadro.

Takto sa teda človek rodí a zomiera, čiže strieda jemnohmotnosť s
hrubohmotnosťou, čím však postupne dozrieva jeho duchovné jadro až sa
napokon stane, že toto jadro - naša duchovná osobnosť je už natoľko
zrelá, že okrem hrubohmotného obalu, čiže fyzického tela bude môcť
napokon odložiť i telo jemnohmotné - náš duševný obal a vstúpiť do
svojej domoviny - do duchovnej ríše ako plne zrelá duchovná osobnosť.

Na tejto zemi teda nežijeme iba raz, ale vraciame sa na ňu dovtedy,
kým plne duchovne nedozrejeme. Dovtedy sa nachádzame stále v
hmotnosti, prechádzajúc z jej jemnohmotnej časti do hrubohmotnej a
zase naopak. Raz teda žijeme ako ľudia na zemi a raz ako duše na
takzvanom druhom svete.

Tento vyučovací proces, alebo proces dozrievania však nie je
nekonečný. Je ohraničený časovým rozmedzím trvania hmotnosti, pretože
všetko hmotné podlieha nevyhnutnému vzniku a zániku. A to nie len naše
fyzické telo, ale aj naša planéta, ktorá ako kedysi dávno vznikla, tak
aj postupne zanikne. Procesu vzniku a zániku je však podrobená úplne
celá hmotnosť, čiže i jemnohmotné úrovne, v ktorých žijú ľudské duše
po fyzickej smrti.

Čas príchodu nevyhnutného rozkladu všetkého hmotného teda určuje
čas trvania školy života, v ktorej máme duchovne dozrieť tak, aby sme
boli schopní napokon odložiť i naše jemnohmotné telo skôr, ako začne
spomínaný nevyhnutný hmotný rozkladný proces. Človek sa jednoducho
musí dostať včas z dosahu všetkého hmotného do bezpečia svojej
domoviny - duchovnej ríše. Ak to totiž nestihne a jeho duchovné jadro
nebude dosť zrelé na to, aby okrem tela hrubohmotného mohlo odložiť i
telo jemnohmotné, potom bude musieť byť strhnutý do rozkladu všetkého
hmotného, v ktorom bude zničená jeho doposiaľ ešte nezrelá osobnosť -
jeho dlhým vývojom v hmotnosti nadobudnuté ja. Je to najstrašnejšie,
čo sa vôbec môže človeku prihodiť. Je to takzvané večné zatratenie!

Avšak nakoľko duchovné jadro v nás je večné a nezničiteľné, pretože
pochádza z duchovnej ríše, po veľmi bolestivom procese rozkladu
dovtedy nadobudnutej, avšak nedostatočne zrelej osobnosti sa vznesie
naspäť ako nevedomý duchovný zárodok tam, odkiaľ kedysi dávno vyšlo.
Na a potom, po nesmierne dlhej dobe, keď sa hmotný svet po
predchádzajúcom rozklade začne opäť nanovo formovať a vznikať, potom
sa tento duchovný zárodok môže opäť vnoriť do hmotnosti a pokúsiť sa
dospieť k plnej duchovnej zrelosti, ktorá mu umožní včas odložiť
všetky hmotné obaly a vstúpiť do plnohodnotného a večného života v
duchovnej ríši.

Do duchovnej ríše, z ktorej sme kedysi ako nevedomé duchovné
zárodky vstúpili do hmotnosti sa teda môžeme vrátiť dvojakým spôsobom.
Buď ako víťazi, alebo ako porazení. Buď ako zrelé duchovné osobnosti,
alebo ako nezrelé duchovné zárodky, ktoré neuspeli v škole hmotnosti a
nestihli včas ukončiť svoj vývoj. To je však potom sprevádzané
nesmiernym utrpením súvisiacim s nevyhnutným rozkladom všetkého
hmotného, do ktorého bude musieť byť takáto nezrelá osobnosť spolu
strhnutá.

No a na celkom na záver bude určite vhodné povedať si, čo je onou
učebnou látkou, ktorú sa má človek v hmotnosti naučiť. Lepšie
povedané, podľa ktorej sa má naučiť žiť.

Ide o poznanie Zákonov stvorenia a život súlade s nimi. Ide o
poznanie Vôle Najvyššieho a život podľa nej. Aká je táto Vôľa a aké sú
tieto Zákony, o tom nám už kedysi dávno hovoril Kristus. Jeho slová
však nestačí iba poznať, ale treba podľa nich aj žiť. Žiť tak, že nám
to prejde do krvi a stane sa to súčasťou nášho myslenia. Jedine
takýmto spôsobom môžeme potom správne dozrievať a napokon aj včas
ukončiť vlastný duchovný vývoj.

A toho času na to, aby sme sa stali schopnými odložiť nie len svoje
hrubohmotné telo, ale aj svoje telo jemnohmotné nám už žiaľ v dnešnej
dobe nezostáva až tak veľa. Skôr naopak! Je ho už málo! Tak málo, že
neodbytne vyvstáva veľká otázka, koľko ľudí to vôbec ešte stihne.

M.Šupa, spolupracovník časopisu "Pre Slovensko"